kluce.jpg
recenzie
‹‹ späť na vydanie
Po stopách strateného odkazu Americkej revolúcie
Ondrej Čechvala
Hannah Arendtová: O revoluci. Praha: OIKOYMENH 2011, 293 s.
Redakcia Oikoymenh prináša českému a slovenskému čitateľovi preklad ďalšej knihy z rozsiahlej publikačnej činnosti Hannah Arendtovej. Ide opäť o dielo, ktoré sa vymyká zaužívaným škatuľkám a môžeme ho zaradiť rovnako k historickým, politologickým, sociologickým, ako aj filozofickým spisom. Predovšetkým však ide o originálne a ojedinelé  mysliteľské dobrodružstvo.

 

Základnou osou celého diela je porovnávanie dvoch revolúcií (Americkej a Francúzskej), ktoré podľa Arendtovej vypukli za podobných podmienok, no výsledky, ktoré priniesli, boli diametrálne odlišné. Základným kritériom Arendtovej posudzovania oboch revolúcií je miera slobody, ktorú vniesli do spoločného sveta. Pojem slobody, aj napriek tomu, že je rozmiestnený v celom texte, nie je nikde systematicky vyjasnený. Napriek určitej vágnosti však nie je až tak náročné rozpoznať, čo si pod ním Arendtová predstavuje. Oslobodenie sa od životnej a materiálnej núdze a od nadvlády nutnosti nie je skutočnou slobodou, ba čo viac, toto oslobodenie je od slobody úplne odlišné.

 

V druhej a tretej kapitole sa Arendtová sústreďuje práve na vyvrátenie chápania slobody ako „usilovania sa o šťastie“ (pursuit of happiness) v zmysle sledovania súkromných záujmov. V tejto problematike vystupujú do popredia dve významné historické postavy, Robespierre a Thomas Jefferson. Robespierre podľa Arendtovej pochopil „usilovanie sa o šťastie“ ako spôsob usilovania sa o súkromné blaho, čím Arendtová myslí oslobodenie sa od chudoby a nerovného postavenia chudobných. Toto šťastie mala zabezpečiť Listina práv. Thomas Jefferson a ďalší „otcovia zakladatelia“ však slovným spojením „usilovanie sa o šťastie“ mali na mysli okrem tohto prvého motívu aj motív verejného šťastia, teda možnosti ukazovať svoje konanie vo verejnom priestore a konfrontovať ho s konaním iných. Tento rozmer sa z Francúzskej revolúcie postupne vytratil a ostala len snaha oslobodiť masy chudobných od tlaku životnej núdze. Arendtová nepopiera, že tento akt musí predchádzať založeniu samotnej slobody, no popiera, že by bol on sám slobodou. Francúzska revolúcia tak zlyhala práve v tom, že ostala len pri tejto snahe. Chápanie skutočnej slobody tak nemôže byť založené na odstránení chudoby a ani na opaku chudoby, na nadbytku, pretože ten je len obrátenou stránkou chudoby. Ako Arendtová píše: „Putá nutnosti nemusia byť železné, môžu byť aj z hodvábu.“ (s. 131)

 

Na rozdiel od francúzskej Listiny práv, ktorá mala za úlohu moc obmedziť, bolo úlohou amerického Prehlásenia nezávislosti založiť moc nanovo. Arendtová v štvrtej a piatej kapitole otvára úvahy o autorite, moci a jej nezlučiteľnosti s násilím, ktoré tvorili dôležitý moment už v jej predchádzajúcich dielach. Vychádzajúc z Montesquieua nachádza jadro zámeru „otcov zakladateľov“ v princípe oddelenia mocí. Politická moc nemá byť potlačovaná, ale naopak zmnožovaná, pričom jej regulácia sa dostaví sama tak, že súperiace moci sa budú obmedzovať vzájomne. Toto zmnožovanie mocí však musí byť obmedzované pevnou svetskou autoritou, ktorou je ústava. Vlastným cieľom Americkej revolúcie je preto podľa Arendtovej založenie trvalého politického telesa reprezentovaného zákonom a ústavou. Snaha o založenie slobody spočiatku sprevádzala aj Francúzsku revolúciu, ktorej duchovným otcom bol Jean – Jacques Rousseau. Terčom kritiky Arendtovej je jeho predstava všeobecnej vôle, neskôr transformovaná Robespierrom do vôle národa. Samotná vôľa ľudu, glorifikovaná Robespierrom, však nemôže nikdy založiť trvalé politické teleso. Je bytostne nestabilná, aj keď sa snaží budiť dojem jednoty a stability tým, že jej ide o jednomyseľnosť. Jednomyseľná vôľa však zabraňuje názorovej slobode, pretože jej jednotu utvárajú masové nálady a vášne.  Jednomyseľné verejné mienenie je tak pre Arendtovú protirečenie, ktoré dusí každé skutočné mienenie, ktoré musí byť vždy založené na konfrontácii s inými mieneniami vo verejnej diskusii.

 

V záverečnej kapitole, výstižne nazvanej „Revolučná tradícia a jej stratený poklad“, Arendtová poukazuje na odkaz, ktorý nám Americká revolúcia zanechala. Konkretizuje mocenské jednotky ako tzv. townships, o ktorých predtým vravela, že predstavujú princíp zmnožovania mocí, ktorý vyvstal z americkej revolúcie. Townships sú vlastným základom republiky a toho, čo Arendtová nazýva verejný duch. V týchto „elementárnych republikách“ mal človek možnosť prezentovať svoj názor a učiniť ho predmetom diskusie. Každý občan má podľa tohto princípu prístup do verejnej sféry a má účasť na verejných záležitostiach. Túto iniciatívu prikladá Arendtová hlavne Jeffersonovi. Podobnú snahu nachádza aj v období Francúzskej revolúcie na úrovni Ľudových zhromaždení, táto snaha je však prerušená robespierrovským terorom. Arendtová hovorí v názve kapitoly o „stratenom poklade“ preto, pretože v konečnom dôsledku ani Americká revolúcia nedokázala uchovať odkaz revolúcie. V tomto bode sa Arendtovej úvahy stretávajú s kritickými úvahami jej predchádzajúcich diel – s kritikou vzostupu masovej spoločnosti, s kritikou zastupiteľskej demokracie a s kritikou chápania rovnosti ako rovnosti danej od narodenia.

 

Je otázkou, nakoľko Arendtová interpretuje historické skutočnosti správne a nakoľko vykladá konanie postáv ako Thomas Jefferson alebo Robespierre korektne. Jefferson a „otcovia zakladatelia“ očividne pre Arendovú predstavujú do istej miery vzor, ktorý by bolo možné aj dnes nasledovať. Sama však v iných dielach hovorí, že v podmienkach masovej spoločnosti sa vynára problém vzostupu konformity, banálneho zla a neschopnosti myslieť a súdiť. Všetky tieto symptómy poukazujú na krízu človeka a krízu ľudskej schopnosti konať. Ako je potom za takýchto podmienok možné vytvoriť „malé republiky“, či presnejšie povedané malé ohniská moci, ktoré by vzájomným napätím udržiavali politický priestor otvorený? Nie je posolstvo revolučnej tradície odkázané na svoj kontext a pre našu dobu už v takom prípade skutočne stratené a nepoužiteľné?

 

Ak odhliadneme od samotných historických analýz, nájdeme v diele O revolúcii aj veľké množstvo nových a prínosných politologických a filozofických reflexií. Zaujímavým príspevkom je napríklad problém absolútna, ktorý sa podľa autorky otvára po zvrhnutí absolútnej moci. Ide o krízu svetskej aj náboženskej autority a otázku, ako ďalej konať vo svete zbavenom objektívnych princípov konania. Z tohto problému potom vyvstávajú riešenia točiace sa v kruhu, pretože (táto) strata vyvoláva novú potrebu absolútna a hľadanie novej trvalej istoty, o ktorú by sa dalo oprieť. Každé absolútno však môže do politického priestoru vniesť násilie a ohroziť skutočnú moc.

 

S problémom absolútna úzko súvisí aj problém nového počiatku, azda najdôležitejšieho filozofického pojmu knihy O revolúcii. Oproti dielu Vita activa, kde  bol nový počiatok chápaný predovšetkým vo vzťahu ku konkrétnemu ľudskému konaniu, naberá v diele O revolúcii význam aj ako širší politický fenomén. Revolúcia sama je novým počiatkom, je prerušením niečoho, čo trvalo a je tak výzvou pre ľudskú schopnosť začínať niečo nové. Predovšetkým je však výzvou pre založenie politickej slobody. Problém založenia nového politického telesa je vlastne problémom založenia novej autority. Po zániku autority a starých zákonov stojí totiž človek pred úlohou nastoliť nový počiatok. Nový počiatok ako zakladateľský akt sa podľa Arendtovej stáva niečím, čo inšpiruje ďalšie konanie a čo by malo zamedziť nezmyselnej snahe o budovanie nových absolútnych ideálov. Nový počiatok je tak jedinečný akt spojený s ľudským aktom narodenia a je chápaný ako fakt či lepšie povedané stále prítomná možnosť prekonať zánik starých štruktúr.

 

Arendtová nedbá o „vedeckosť“ akademického písania, ani sa nepokúša o systematickosť. Jej historické analýzy môžu často pôsobiť nedôveryhodne, pojmy zahmlene a predkladané interpretácie svojvoľne. Niekto však môže tieto zdanlivé negatíva pochopiť aj ako odvážny mysliteľský podnik autorky, ktorá chce uvažovať slobodne a neviazať sa strnulými pravidlami akademického písania. Tak či tak však nemožno dielu uprieť značnú originalitu a prenikavosť filozofických náhľadov.

 

Mgr. Ondrej Čechvala

Katedra etiky a morálnej filozofie

Filozofická fakulta

Trnavská Univerzita v Trnave

Hornopotočná 23

918 43 Trnava

ondrej.cechvala@gmail.com