kluce.jpg
recenzie
‹‹ späť na vydanie
Viera a hranice rozumu
Michal Zvarík
Boethius z Dácie: De mundi aeternitate / O večnosti sveta. De summo bono / O najvyššom dobre čiže o živote filozofa. Preložil M. Chabada. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2012.

Boethius z Dácie, na rozdiel od staršieho menovca, nepatrí celkom do radu mien najznámejších velikánov stredovekej filozofie. Napriek tomu môžeme bilingválne vydanie jeho dvoch rozsahom neveľkých spisov iba oceniť. Stredoveké myslenie sa aj dnes často vníma cez prizmu rôznych predpojatostí a moderných učebnicových floskúl. Vydávanie pôvodných diel síce na tejto situácii v krátkom čase veľa nezmení, ale prinajmenšom umožňuje rozšíriť si obzor, nadobudnúť priliehavejší pohľad a najmä vstúpiť do dialógu s minulosťou. Preto čítanie Boethia nie je zaujímavé iba pre doplnenie menšieho kamienka na okraj komplexnej mozaiky stredovekého myslenia, ale aj pre možnosť nechať sa osloviť.

 

Boethiovým textom O večnosti svetaO najvyššom dobre predchádza úvodná štúdia prekladateľa Michala Chabadu, ktorá vhodným a zrozumiteľným spôsobom uvádza nielen do jednotlivých textov, ale ich aj zasadzuje do kontextu doby. Tým čitateľovi umožňuje ľahko sa zorientovať v problematike. Boethius nebol v minulosti správne chápaný a čelil podozreniam z herézy. Preto je zaujímavé porovnať aj jeho názory s „nepolemickými“ postojmi sv. Tomáša Akvinského.

 

Boethius je stúpencom aristotelovskej filozofie. No ako je všeobecne známe, pre mnohých sa Aristoteles stal neprijateľným autorom, pretože niektoré jeho stanoviská odporovali základným článkom viery. Odpor môžeme vidieť nielen voči Aristotelovmu názoru, že svet je večný, čo podľa Boethia zdanlivo protirečí náuke o stvorení, ale aj v jeho optimizme vzhľadom na možnosť dosiahnuť blaženosť na tomto svete.

 

Spis O večnosti sveta pojednáva nielen o otázke, či je svet večný. V skutočnosti na túto otázku nie je možné odpovedať jednoznačne bez uvedenia adekvátneho kontextu. Boethius preto problém večnosti sveta zasadzuje do súvislosti úvah o vzájomnom vzťahu vedy (filozofie) a viery. Riešenie ich vzájomného vzťahu nespočíva v podriadení jedného druhému, ale v poukázaní na hranice rozumu a v ich zdôvodnení. Vedec sa má pri poznávaní určitej časti skutočnosti nechať viesť prvými princípmi, ktoré sa vzťahujú na jej predmet. Legitímne sa môže pohybovať iba v ich rámci a nesmie ich svojvoľne prekračovať. Preto sa pri hodnotení poznatkov určitej vedy môže zdať, že odporujú základným vieroučným článkom: „Čokoľvek totiž prírodovedec ako prírodovedec popiera alebo s tým súhlasí, popiera to a súhlasí s tým na základe prirodzených príčin a princípov. Preto záver v absolútnom zmysle, v ktorom prírodovedec hovorí, že svet a pohyb nie sú nové, je mylný“ (s. 87). Záver v absolútnom zmysle tu znamená, že prírodovedec prekročil hranice, ktoré mu stanovili princípy jeho vedy. Pokiaľ sa však prírodovedec drží hraníc prirodzených príčin a princípov, nič mu nebráni vyznávať vieru v stvorenie sveta. Preto ani z hľadiska viery nemožno tvrdiť, že sa prírodovedec dopúšťa herézy, ak na základe prirodzených princípov tvrdí niečo iné, než hlása vieroučná náuka. Zo stanoviska prírodovedca ani nič iné tvrdiť nemôže. To však neznamená, že nemôže byť zároveň veriacim.

 

Boethius sa teda zasadzuje o autonómiu rozumu, ktorá nielenže autonómii viery neodporuje, ale dá sa s ňou dokonale zladiť. Dokonca tu môžeme hovoriť o určitej tendencii k „deteologizácii“, k vymedzeniu hraníc nezávislého bádania.

 

Spis O najvyššom dobre je komentárom k Aristotelovej etike. Aj tu sa Boethius pohybuje v hraniciach rozumu, čo môže zdanlivo odporovať náuke viery. Vyhýba sa totiž učeniu o dedičnom hriechu a milosti, na čo nadväzuje optimizmus vzhľadom na možnosť dosiahnuť blaženosť už na tomto svete. Boethius pojednáva o najvyššom dobre pre človeka, ktoré sa zakladá na intelekte ako najvyššej mohúcnosti. Vychádza pritom z Aristotelovej hierarchie duševných mohúcností, kde nižšie mohúcnosti existujú kvôli vyšším. Najblaženejším životom je život filozofa, ktorý najlepšie rozvíja intelekt nielen v teórii, ale aj v mravnej praxi. Filozof je morálne cnostný z troch dôvodov. Po prvé, vie rozpoznať, čo je dobré a čo zlé, a preto sa môže ľahko vyhnúť hriechu. Po druhé, filozof nazeraním zakúsil duchovné potešenie, ktoré je väčšie než zmyslové uspokojenie. Preto na zmyslové uspokojenie hľadí s pohŕdaním. Po tretie, v teoretickom živote niet hriechu. Hlavný cieľ života spočíva nie v praxi, ale v teórii a spoznaní prvej pravdy, „lebo nikdy sa nenasýti túžba po poznaní, pokým sa nespozná nestvorené súcno“ (s. 139).

 

Boethiovo zdôraznenie hraníc vedy má svoje miesto aj v súčasných úvahách. Kým prírodovedec mohol čeliť obvineniam, ktoré sa však zakladali skôr na nevedomosti a nepochopení hraníc vedy, dnes sa situácia paradoxne obracia a stalo sa súčasťou všeobecného povedomia vyžadovať vedecké dôkazy tam, kde ich zaručene nemožno poskytnúť. Kým v minulosti neadekvátne nároky kládli horliví predstavitelia viery, dnes tak činia často samotní vedci. No obidva prístupy majú spoločného menovateľa v nepochopení sféry kompetencií vedy a viery.

 

Poznámku si zaslúži aj samotný preklad. Hoci autor recenzie nie je schopný posúdiť jeho priliehavosť vzhľadom na latinský originál, vyznačoval sa plynulosťou a čitateľnosťou, aká pri prekladoch stredovekých autorov ešte stále nie je samozrejmosťou.

 

Mgr. Michal Zvarík, PhD.

Centrum fenomenologických štúdií

Katedra filozofie

Filozofická fakulta

Trnavská univerzita v Trnave

Hornopotočná 23

918 43 Trnava

zvarik.michal@gmail.com