kluce.jpg
recenzie
‹‹ späť na vydanie
Fenomenologické štúdie
Martin Kompiš
Anthony J. Steinbock: Tri fenomenologické eseje. Preložili J. Trajtelová a A. Vydra. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2012, 88 s.

V slovenskom preklade vyšli tri štúdie amerického fenomenológa Anthonyho J. Steinbocka. Každá jedna štúdia alebo esej sa zaoberá určitou samostatnou filozofickou tematikou, ale spája ich intuitívna línia generatívneho alebo teologického myslenia. Je to cesta, ktorá je otvorená novým myšlienkovým experimentom vo fenomenológii a zjavne opúšťa Husserlovu statickú fenomenologickú tradíciu preto, aby mohla prijať a rozviesť nové témy genetickej a generatívnej fenomenológie. Môžeme poznamenať, že Steinbock je jeden z hlavných predstaviteľov tohto prúdu, ktorý skúma a opisuje nové problémy a prostredníctvom Husserlových neskorých spisov objavuje originálne posthusserlovské témy. Súčasná fenomenológia sa vydala na vlastné cesty fenomenologického skúmania, ktoré Husserlovým tradičným bádaniam unikajú alebo sa im vzďaľujú, ale zároveň rozširujú horizont fenomenologického filozofovania a vytvárajú nový priechod alebo smer pre rôzne systematické, ale sčasti aj diferencovanejšie teórie.

 

Prvá štúdia Steinbocka s názvom Redukcia Jedného na Druhého: Kant, Levinas a problém náboženskej skúsenosti sa dotýka problému náboženskej skúsenosti v súvislosti s Kantovou a Levinasovou filozofiou. Spojenie Kanta a Levinasa by mohlo vyznieť ako problematické z hľadiska komparácie ich stanovísk, ale v tomto príspevku ide o charakteristiku prežívania náboženskej skúsenosti. Tento aspekt je pre Steinbocka určujúci, a preto sa snaží ukázať, že títo filozofi nedostatočne preskúmali náboženskú skúsenosť a zároveň že náboženská skúsenosť má autonómne postavenie a nemôže byť redukovaná na iné skúsenosti.    

 

Podľa Steinbocka práve Kant a Levinas redukovali náboženskú sféru na oblasť morálnej skúsenosti a obidvaja pracovali s obmedzeným pojmom skúsenosti. U Levinasa je náboženstvo etikou, u Kanta má náboženstvo morálny charakter a obaja filozofi považujú za najkonkrétnejší vzťah k Bohu vzťah etický alebo morálny. A práve na tomto mieste Steinbockovi chýba priestor pre mystiku a explicitne vyjadrené - morálna oblasť zatieňuje zmysel pre náboženskú skúsenosť. Pre Steinbocka je hodnotná mystická skúsenosť, ktorej sa Kant i Levinas vyhýbali, alebo ju s určitou znalosťou kritizovali. Kant ohraničoval skúsenosť na zakúšanie predmetov a Levinas na zjavenie Druhého v určitej danosti. Steinbock sa venuje mystickej skúsenosti ako odlišnej sfére skúsenosti, ktorá má vlastný jedinečný druh evidencie, a tvrdí, že náboženská oblasť má svoju hĺbku a nemôže byť totožná s morálnou. Steinbock problematizuje aj mystické skúsenosti a tvrdí, že sú prepletené omylmi, ilúziami, sebaklamami. Práve mystici jedinečným spôsobom opisujú to, čo ich hlboko zasahuje ako dané. Pre Steinbocka je náboženská skúsenosť neredukovateľná skúsenosť a nemôže byť zúžená na stretnutie s Druhým, má rozšírenejší a hlbší charakter. Týmto bodom Steinbock vytvára vlastnú fenomenológiu náboženskej skúsenosti.

 

Druhá esej pomenovaná Chudobný fenomén. Marion a problém dávania je filozofickejšia, tematicky hutnejšia a dotýka sa problematiky dávania. Steinbock sa snaží vyrovnať sa s koncepciou saturovaného fenoménu francúzskeho filozofa J.-L. Mariona. Postuluje názor, že existuje aj fenomén, ktorý je oproti saturovanému zanedbateľnejší a chudobnejší. Problematika dávania sa a fenomenality javenia je v súčasnej fenomenológii už módnou až mondénnou záležitosťou a Steinbock sa k týmto problémom takisto vyjadruje a exemplifikuje ich.

 

Steinbock vychádza z marionovskej tézy, že niečo sa javí natoľko, nakoľko sa to dáva, a každé dávanie má určitú štruktúru. Charakteristickým znakom saturovaného fenoménu je to, že sa vyznačuje nadbytkom dávania voči subjektívnemu imanentnému zameraniu. Oproti tomu existujú aj fenomény, ktoré sú charakterizované bežným spôsobom dávania alebo aj minimálnym dávaním. Steinbock sa pri opise saturovaného fenoménu zhodne s Marionom, že tento typ fenomenality dosahuje svoje najvyššie maximum v podobe zjavenia. Tento krok nemá ďaleko od teologickej oblasti. Popri nasýtenom fenoméne sa Steinbock zvlášť zameriava na fenomén, ktorý nedisponuje takou bohatosťou názoru a vo svojej fenomenalite ostáva chudobný a jednoduchý. Na tomto mieste Steinbock spomína chudobné a bežné fenomény, ktoré sú strohé, holé svojím dávaním, pričom bežný fenomén sa dáva v názore, ktorý môže byť adekvátne dávaniu naplnený alebo sklamaný v intencii. Problém však Steinbock vidí v charakteristike chudobného fenoménu a v jeho obsahovom pochopení alebo skôr nepochopení, a preto sám rozpracováva štruktúru fenomenality chudobného fenoménu.

 

Podľa Steinbocka má chudobný fenomén vlastnú štruktúru a fenomenálnu konzistenciu a je do tej miery skutočný, do akej sa dáva a ponúka. Tento fenomén nie je plne závislý od saturácie. Steinbock ďalej spomína aj znehodnotenie chudobného fenoménu a jeho fenomenality a poukazuje na prípady, keď chudoba dávania môže byť chudobou skúsenosti a keď sa obmedzuje dávanie fenoménu alebo sa násilne potláča a zatemňuje. Táto paradigma znehodnotenia dávania fenoménov vyvstáva z neodovzdania sa dávaniu a z opovrhnutia ako neschopnosti prijať fenomenalitu fenoménov. Chudoba sa neustále dáva obdarovanému, ktorý ju môže prijať alebo neprijať, a tak môže dávanie obohatiť obdarovaného. Steinbock v tejto stati dal chudobnému fenoménu novú tvár a rehabilitoval ho popri saturovanom fenoméne ako plnoprávnom fenoméne s vlastnou fenomenalitou a chudobu dávania posunul viac smerom k náboženskému. Môžeme sa však opýtať, či to už nie je výrazné teologizovanie fenomenality dávania.

 

Posledná esej Od fenomenologickej nesmrteľnosti k natalite sa priamo dotýka fenomenologickej problematiky a Steinbock v tejto štúdii vychádza z Husserlových neskorých spisov. Tému nesmrteľnosti,  narodenia a smrti Steinbock umiestňuje ako posun od genetickej ku generatívnej fenomenológii. Steinbock pri opise fenomenologickej nesmrteľnosti pracuje hlavne s poznatkami z Husserlovho spisu Analýzy k pasívnej a aktívnej syntéze a systematicky rozvádza vlastnú generatívnu teóriu natality.

 

Ako na to Steinbock poukazuje, u Husserla je pôvodne transcendentálny subjekt nesmrteľný a subjekt je daný absolútne, čo znamená, že je zdrojom zmyslu ako apodikticky seba-zakladajúca monáda. Steinbock poukazuje na to, že v Husserlovej transcendentálnej fenomenológii nie sú narodenie a smrť konštitutívnymi problémami, pretože je tu absolútny transcendentálny život vo svojej konštitúcii. Ak majú mať narodenie a smrť konštitutívny charakter, je potrebné dostať sa za genézu transcendentálneho subjektu. Pri tomto probléme konštitúcie a genézy zmyslu sa Steinbock dostáva k analýze intersubjektivity, presnejšie k opisu životných svetov, domácich a cudzích svetov. Každý život sa začína v určitom inter-generatívnom domove a postupne sa rozrastá do inter-generatívneho spoločenstva ako domáceho sveta. Steinbock uvádza, že práve Generativita spája a prepája rôzne generácie na základe ich vzájomných tradícií, zvykov, rituálov a odkazuje na určité hodnoty konkrétneho domáceho sveta.

 

Podľa Steinbocka sú v Generativite práve narodenie a smrť konštitutívnymi problémami a tu prestáva byť subjekt konečným zdrojom zmyslu. Týmto fundamentálnym zdrojom zmyslu sa stáva Generativita, vďaka ktorej monadická genéza dostáva svoj zmysel. Subjekt sa tak stáva súčasťou Generativity a prostredníctvom nej sa nachádza v konštitúcii, ktorá je medzi subjektom a Generativitou. V rámci Generativity Steinbock uvažuje o narodení ako o apodikticite a evidencia smrti sa stráca, respektíve stáva sa nekonštitutívnou a neurčujúcou zložkou. To, čo je primárne pre generatívnu fenomenológiu, je natalita, ktorou sa začína alebo vzrastá nesmrteľnosť a prostredníctvom ktorej je možné uvažovať o zmysle Generativity.

 

Predkladané štúdie fenomenológa Steinbocka posúvajú výrazne súčasnú fenomenológiu na cestu mystického a teologického bádania, ale aj otvárajú dvere generatívnej fenomenológii a práve problematiku genetickej a generatívnej fenomenológie robia prístupnou a prehľadnou. Slovenskému čitateľovi môže predkladaná kniha slúžiť aj ako veľmi relevantný vstup alebo prológ do problémov súčasnej fenomenológie a do nových a originálnych tém, ktoré Steinbock starostlivo vypracováva. Steinbockovi pri opise mystického nemožno uprieť dávku originality a invencie, ale na druhej strane sa aj môžeme opýtať, či nebude po dlhšom čase súčasná fenomenológia presýtená, zaťažená a jednorozmerná takým intenzívnym teologizovaním.

 

Mgr. Martin Kompiš

Filozofický ústav SAV

Klemensova 19

814 67 Bratislava

martin.kompis1@gmail.com